Každý má svoje cesty predurčené a náhody neexistujú

Táto pokorná a srdečná umelkyňa Fredderika Rose je profesionálna výtvarníčka a poetka – svoju výtvarnú a literárnu tvorbu prezentuje pod týmto pseudonymom. Autorka sa občianskym menom volá Oľga Grečnárová Rafajová. Žije a tvorí na Slovensku – v Topoľčiankach. Venuje sa vizuálnemu umeniu. Vytvorila svoj vlastný štýl znázornenia reality, ktorý pôsobí veľmi optimisticky.

Som rada, že vám môžem sprostredkovať rozhovor s touto zaujímavou osobnosťou z umeleckého sveta, ktorá sa okrem vlastnej tvorby angažuje aj v charitatívnej oblasti.

Výtvarnému umeniu sa venujete takmer 40 rokov. Maľujete senzitívne, pocitovo, zameriavate sa na automatickú kresbu. Vaše obrazy majú liečivý účinok a s Vašou tvorbou ste sa prezentovali napr. na medzinárodnej výstave, kde sa hodnotila pozitívna energia a liečivé účinky umenia, kde ste uspeli. Čo Vám dáva chuť žiť?

„UMENIE JE VEČNÉ, ŽIVOT KRÁTKY “ …  rada sa držím tohto citátu. Umenie je skutočne krásne, dodáva silu a radosť do života. Priam omladzuje. Umenie je ako malé dieťa, ktoré ja osobne nerada opúšťam. V mojom prípade je za ním kus energie, prosto niečo, čo dodáva silu, pocit lásky, obetavosti. Mňa osobne každé mnou stvárnené dielo osvieži nielen na tele, ale aj na duchu. Namaľované dielo dodá automaticky energiu, či sviežosť nielen mne, ale aj inému človeku, ak sa úprimne na obraz zahľadí. Jedno však viem, že pozitívna energia v diele zostáva naveky. A ak umelec maľuje s láskou, aj ten obraz sa mu odmení. A možno práve to bolo aj na medzinárodnej putovnej výstave na Morave i Česku, keď som mala ešte len 35 rokov. Tu sa uskutočňoval komisiou veľmi silný energetický výber diel. Výlučne po premeraní pozitívnej energie mohol autor postúpiť na výstavu. Viem, že veľmi veľa umeleckých diel bolo vyradených, a predsa len 4 slovenskí autori sme uspeli. 

A čo sa týka charitatívnej oblasti, vždy som vyhovela, ak ma o sponzorstvo v tejto oblasti niekto oslovil, ale výlučne s dobrým úmyslom požiadal.

Čo Vás poháňa vpred v umeleckom živote?

Umenie by mala byť výlučne srdcová záležitosť. Umelec, ktorý s umením skutočne žije, neopustí ho ani v chvíľach  radostných, ani ťažkých. Skôr naopak, v krutých chvíľach je štetec vzácnym lekárom. V mojom prípade energiu zreteľne cítim. Poháňa ma vpred akási hrejivá energia, ktorá z diela vyžaruje. I z mojich dlaní, prstov. Energiu potvrdili aj iní. Energia v obrazochi literárnej tvorbe bola zisťovaná cez Elektro-akupunktúrny Volvov prístroj, ktorý dokáže zmerať do detailov energiu cez moje dlane, v spojitosti buď s obrazom, prípadne knihou. Moju energiu v obrazoch hodnotil aj psychológ-odborník a mnohí liečitelia. Liečiteľ, profesor A. Ignatenko z Ukrajiny skonštatoval, že využívam automatickú kresbu vo vizuálnom umení i pri písaní. Zhodli sa vždy v tom, že z obrazov ide liečivá energia.

Máte za sebou množstvo kolektívnych, ale aj samostatných výstav doma i v zahraničí. V mladosti ste boli vedená niekoľkými umelcami.
Čo Vás v živote motivovalo práve k maľbe?

Čo ma motivovalo práve k vizuálnemu umeniu? Myslím si, že šlo o akési vnútorné oslovenie práve z podnetu vlastného osudu. Kedysi, keď som končila základnú školu, učiteľ výtvarnej výchovy odporúčal rodičom pre mňa umelecké vzdelanie so slovami, že na to škole! Žiaľ, tento detský sen sa akosi veľmi rýchlo rozplynul. Na pedagogickú školu ma neprijali a na umeleckú priemyslovku už bolo neskoro. Vyštudovala som teda strednú danosti mám. Ja som si však povedala, že chcem byť učiteľkou v materskej všeobecnú ekonomiku s maturitou. Vraví sa však: „…človek mieni, Pán Boh mení…“ a môj tok mysle sa nechtiac presmeroval na iný smer živobytia. Pochopila som, že ekonomika nie je pre mňa to pravé „orechové“. Dnes si skutočne myslím, že niečo existuje medzi nebom a zemou a každý má svoje cesty predurčené a že neexistujú náhody.

Keďže som bola od mladosti aktívna vo viacerých smeroch, vo vtedajšom vedení SZM (Socialistický zväz mládeže) sme organizovali zväzácku akciu, kde som bola hlavnou organizátorkou. Práve v tých priestoroch sa konala aj vernisáž amatérskych umelcov. Netušila som to. A ja, dievčina, ktorá som kedysi odmietla štúdium na umeleckej priemyslovke, som zrazu stála zoči-voči tej farebnej kráse a razom hľadela na krásne obrazy. V mojich očiach zrazu žili. Bol to pre mňa blízky pocit, keďže popri práci som tiež aj ja maľovala do kroniky SZM. Na obrazy na vernisáži som však hľadela s iskričkami v očiach. V tom momente šlo možno o určitú nevedomú blízkosť umenia. Slovo dalo slovo a zrazu som sa stala ich oficiálnou členkou. Šlo vtedy síce len o moju záľubu v maľovaní, no ani na sekundu by som netušila, s akými osobnosťami sa v 80-tych rokoch stretnem. Zrazu som akosi zapadla do ich umeleckej rodinyna čele s akad. maliarom Rudom Sikorom, následne akad. maliarom Karolom Félixom a inými osobnosťami dnešnej doby. Mesiac čo mesiac sme ich túžobne čakali, len aby nás celé dve hodiny hodnotili a posúvali našu umeleckú tvorbu vpred.

Kedy prišiel ten prvý impulz?

Bol to práve prvý kontakt s umelecky nadanými ľuďmi, ktorí radi maľovali a boli vďační za každú hrejivú pochvalu, za každý farebný okamih. Ja som postúpila tiež na celoslovenskú súťaž amatérskej tvorby „Výtvarná Dubnica“. Komisia pozostávala počas dvoch dní z umelcov ako akad. maliar J. Koller a akad. maliar D. Bada a iní. Dodnes spomínam na ich skvelé prejavy slova a hodnotenia. Na ich otvorenosť, zároveň aj priateľskosť sa nedá zabudnúť nikdy. Aj z tejto súťaže mám niekoľko vzácnych ocenení. Každé uznanie ma značne posunulo vpred. I keď na koľaj vlastného postupu k profesionalite som si ešte musela trošku počkať a popracovať tvrdo na svojej tvorbe výlučne ja sama. Zúčastňovala som sa rôznych amatérskych súťaží, zhŕňala ocenenia a ani som netušila, že budem prijatá ako profesionálna umelkyňa do kruhov profesionálov cez uznania, cez odporučenia 4 akademických maliarov. A  ako autodidakt, teda samouk, som bola následne prijatá odbornou komisiou do ZVUZS v roku 1995 /akad. maliar. Robert Almasi/. 

Postupne som aj v profesionálnych kruhoch získavala ďalšie vysoké ocenenia, čo sa týka medzinárodných súťaží. Pracovala som skutočne poctivo a myslím, že som si vytvorila takpovediac výlučne vlastný štýl umeleckej tvorby. Maľujem pocitovo, tak, ako cítim. Ukladám farby na plátno tak, ako sa mi zažiada. Na konci tvorby zvyčajne odhodím štetec a dotváram prstami, nakoľko sa mi to vnútorne žiada. Často som sa stretávala s profesionálnym výtvarníkom Františkom Hermanom, ktorý pracoval aj ako režisér a neskôr písal poéziu. Brala som úplne vážne všetky rady, ktoré mi práve tento umelec a rodinný priateľ z duše núkal. Dokonca, keď uvidel u mňa snahu písať, priam zažiaril v tvári a až ma nútil, aby som neskončila písať. Tešil sa z každej novej state prózy, či básne, ilustráciám, ktoré vkladám do svojho diela, kam zapíšem a vložím aj  vhodné citácie. Bol to výlučne môj nápad takúto knižnú publikáciu spojiť v jedno. Keď dočítal moju tvorbu, stisol mi dlaň a povedal: „Olinka, som na teba skutočne hrdý. Má to všetkých 5P. Ale…, nikdy sa nevzdávaj! Umenie je ťažká reťaz, ale ty to vieš rozklenúť. Raz ti to zaiste osud docení, tak ako aj mne dožičil.“

Získali ste niekoľko uznaní a ocenení, napr. na výstave Arte Lagúna Benátky ste boli zaradená medzi 25 najúspešnejších umelcov.
Čo vo Vás zanechalo najľúbeznejší pocit vo Vašej kariére?

Nemám pocit, že ma niekedy poháňala práve akási túžba po kariérnom raste. Vždy šlo výlučne len o snahu dokázať samej sebe, že to má význam. Práve pre svoj vnútorný pocit šťastia a tešiť sa z vlastného pocitu, že som nezlyhala a ani nesklamala. To je snáď ten najkrajší pocit v mojej kariére. A keď raz predstúpim aj ja pred Boží súd, nech sa nehanbím za svoje skutky. Kvôli vlastnému presvedčeniu, vlastnému JA. Od mladosti sa držím svojho motta: „Túžim po premene sveta. Byť akýmsi veľkým mágom a pretvárať svojou tvorbou svet na ten lepší. Chcem otvárať náruč všetkému krásnemu a tvoriť až do posledného dychu…  ak BOH dá. Iba to je túžba môjho sna.“

A ako chápem umenie a ocenenia ja osobne? V mojich očiach ide o výlučne krásny pocit, ktorý v danej chvíli teší, ba až hreje. S pocitom, že nežijem na tomto svete zbytočne.

Kto je Oľga Grečnárová Rafajová, teda Fredderika Rose?
Je členkou organizácií, ako napr. SVU/IAA v Bratislave, FPU (Fond na podporu umenia), ale aj dlhoročnou členkou FVU (Fond výtvarných umení) v Bratislave, či ZVUZS (Združenie výtvarných umelcov západného Slovenska), členkou o. z. ARTEM Bratislava, talianskej spoločnosti La Tavolozza a členkou medzinárodnej spoločnosti WAG CROATIA.

Po nerozvážnom mladíckom umeleckom scestí ju osud po dlhoročnom úsilí znova priviedol na umelecké dráhy i napriek tomu, že vyštudovala ekonomiku.

Tvorba Fredderiky Rose má vedecky dokázaný liečivý účinok. V jej dielach je trvalo obsiahnutá pozitívna energia. Ako 35-ročná umelkyňa uspela medzi štyrmi Slovákmi na putovnej súťaži v Českej republike i Morave (Praha) i v mnohých iných mestách ČR, kde sa komisia zameriavala na oblasť medziľudských vzťahov v obrazoch a hodnotila pozitívnu energiu.

Na medzinárodnej výstave v Benátkach s názvom Arte Laguna Prize sa v roku 2012 zaradila medzi 25 najúspešnejších umelcov.

Získala tiež aj ďalšie významné ocenenia, a to v roku 2012 Premio Internazionale D’Arte San Crispino – špeciálna cena poroty “GIOVANI EMERGENTI”, v roku 2013 na medzinárodnom festivale výtvarného umenia v Porto Sant´ Elpidio “OCENENIE PARLAMENTU MESTA PORTO SANT´ ELPIDIO“ a v júni 2013 získala Špeciálnu cenu v súťaži Perla Adrie – Perla dell´ Adriatico.

Svoju jubilejnú samostatnú výstavu k 55. narodeninám mala v Pálffyho paláci v Bratislave. Jubilejnú výstavu k 60. narodeninám riešila v roku 2019 vo svojej rodnej obci, v zámku Topoľčianky. Od mladosti bola účastníčkou množstva výstav na Slovensku i v Česku, Nemecku, vystavovala viackrát v galériách v Bazileji vo Švajčiarsku, Taliansku, ale prezentovala sa svojou tvorbou aj cez WAG Croatia v Zichyho paláci v Bratislave, ale aj v digitálnej forme WAG-Mexiko a prezentáciou vlastnej tvorby v knihe WAG-Nórsko.

Jej publikácia Láska až po hrob má prvky poézie v próze v kombinácii s vlastnými ilustráciami i citáciami. Spomeniem aj ďalšie publikácie, ako sú napríklad Zrkadlo duše, Vierozvestcovia či Spomienkové perly Jura Jánošíka. V roku 2019 vydala autobiografickú knižnú publikáciu Fredderika Rose, ktorú možno nájsť aj v digitálnej podobe /viď www.fredderikarose.com/. Jej tvorbu možno vzhliadnuť aj tu.

Hlavná fotografia a fotografie v článku: s povolením O. Grečnárovej Rafajovej

Kedy ste si povedali, že Vaša práca stojí za to?

Už spomínaný umelec F. Herman bol mojím denno-denným motorom, priateľom našej rodiny, ktorý si vždy utrhol kusisko zo svojho času, aby som nikdy umenie nezavesila na klinec. Aj po jeho smrti si často spomeniem na jeho povzbudivé posledné slová. Práve vtedy som pochopila, že moja práca má význam. Veľký význam aj pre tých, ktorí moju tvorbu zbožňujú a ktorí povedia: „Si to ty! Nech by si kdekoľvek vystavovala, rozpoznať tvoj rukopis, tvoju tvorbu aj na kraji sveta.“ Preto treba naďalej tvoriť!  Nielen pre seba, ale aj pre spoločnosť. Pre budúcnosť, pre ďalšie generácie.

Umenie je večné a zostáva na plátne žiariť aj vo chvíli, keď tu už nebudem. A keď moja tvorba ostane výlučne akousi skromnou spomienkou. Výpoveďou ducha. Rukopisom. Spoveďou duše. Akýmsi žiaričom večného vnútorného slova. To chcem!

Okrem maľby ste sa začali venovať aj literárnej tvorbe.
Ako ste sa k tejto tvorbe dostali?

V úplných začiatkoch som s pánom Hermanom išla navštíviť nitrianskeho profesionálneho spisovateľa A. Zábredského. Ujo Andrej sa mi stal akousi legendou pre knižnú tvorbu a krásnu poéziu. Spomínam na rozhovor s ním, kedy som mu položila otázku že netuším, ako môže tak úžasne písať. Pousmial sa a povedal mi: „Vieš, Oli, nuž asi tak ako ty maľuješ, aj ja tak píšem. Na vlastnej koži som to neskôr pochopila, keď som vkladala písmenko za písmenkom, slovíčko za slovíčkom. Následne  to šlo už akosi samo. Keby nebolo týchto dvoch umelcov, ani na um by mi neprišlo niečo napísať. Aj tá ekonómia bola na niečo dobrá. Ukázala mi viaceré smery krížnych ciest a napokon priviedla na tú, ktorá mi zrejme od samotného začiatku patrila. Nikdy by som netušila, že moja tvorba nájde nielen odozvu, ale bude mať všeobecne vedecky dokázaný liečivý účinok.

MOC a SLÁVA našich sŕdc
Dopraj Pane,
Lásku celému šírnemu svetu
Spoj nás,
veď len ty poznáš náš hlboký hlas.
Zažeň smäd a bolesť,
Aj bolesť duše.
Daj, nech zažiari v nej
… POKOJ A MIER …

Prekvapila ma aj takáto odozva – autorka načrela hlboko do svojich spomienok  z výstav a uviedla nasledovné slová.
Raz mi jedna priateľka povedala: „Olinka, bola som v zámockej reštike a ani som netušila, že tam vystavuješ. Neskutočne silno ma vtedy bolela hlava. Len preto som si zašla na kávičku. Vo chvíľach popíjania kávy som zisťovala, že bolesť rázne ustupuje. A už asi po desiatich minútach ma prestala bolieť hlava počas pohľadu na tvoj obraz! Tvorba mi bola síce povedomá a až v tej chvíli som pochopila, že sedím práve pod tvojím obrazom.“ Skutočne ma to vnútorne pohladilo a tešilo ešte dlho.

Ako by ste motivovali mladých ľudí, ktorí sa chcú venovať umeniu ako životnému poslaniu?

Áno, motivácia je to najdôležitejšie v živote mladého človeka. Takže si úprimne  myslím, že práve rodičia by mali urobiť ten prvý krôčik k umeniu a svoje deti motivovali k záslužnej práci, hlavne ak v dieťaťu objavia talent. Nie, nemyslím si, či nemôžem povedať, že by som práve ja bola pre mladých ľudí nejakou motiváciou. Ale… ak mladí ľudia pochopia, že majú vzťah k určitému druhu umenia, nech sa svojej vytýčenej lásky nevzdávajú, nech si ju hája.

Rada by som však apelovala na školy k vedeniu školákov, aby motivovali mládež k prehliadkam aj vizuálneho umenia. Či už cez galérie, múzeá, a to už od skorého detstva. Len takým spôsobom sa dieťaťu stane umenie srdcu blízke a vnútorne čisté. Práve od škôl záleží, aby viedli od malička detičky k umeniu napríklad aj súťažami. Nielen samotným maľovaním kdesi v izbičke.

Dodatok pre mládež

Pre mladých ľudí uvádzam príklad aj z vlastného života. 

Môj syn bol ako 2-ročné dieťatko veľmi zvláštne a nadané dieťa. Už vtedy sa prejavili u neho prvé náznaky talentu. Kradol mi štetce, maľoval na záclonu, na stenu… Jemu to bolo však jedno. Raz vymaľoval aj napriek zákazu v obývačke všetky steny do takej výšky, ako dočiahol. Keď som to zbadala, nevedela som, čo v tej chvíli urobiť. A tak – vŕtalo mi v hlave: Potrestať, či pochvalu udeliť? Zvíťazila tá druhá myšlienka. Syn mi však s úsmevom  vysvetlil: „Vidíš maminka, to je dedo Mráz… Kukni … tu!  Tu je, na sánkach. Vidíš?…“ … Jasal ako snivé slniečko a na tváričke sa zračil úprimný úsmev. Vtedy som pochopila, aký talent v sebe nosí. Bola to dokonalá, takmer picassovská kresbička, ktorá krášlila náš byt asi pol roka. Všetky ďalšie obrázky, ktoré následne kreslil, som si jeden za druhým potajomky priam kradla a mám ich uložené ako talizman dodnes. Nielen doma, ale aj vo svete sa presadzoval. Jeho učiteľ kreslenia mu prejavoval obrovský obdiv a mal ho za geniálneho žiaka. Talent sa jasne prejavil aj tým, že získal prvenstvo v KAMERA „M„ u moderátora Nodžáka vo svojich desiatich rôčkoch. Už vo svojich dvanástich rokoch mal samostatnú výstavu v Zlatých Moravciach s obrovským úspechom. Jeho túžba bola stať sa len a len grafikom. Ako 8 – 9 ročné dieťa túžil vydať vlastný komiks. Bol veľký nadšenec kníh. Vraj – taký komiks ešte nevydali… ja ho nakreslím. Povedal mi. Avšak  jeho túžba sa časom vytratila kdesi do neznáma. A zabudol na komiks. Ešte dnes si neraz zaspomína a pousmeje na tú jeho detskú túžbu, nielen kresliť, ale aj vydať komiks.

Žiaľ, asi „ znova padol kameň osudu“ a… slová učiteľa z umeleckej  priemyslovky však neboli veľmi povzbudivé: „Niekedy to netalentované dieťa svojou húževnatosťou,  učenlivosťou a snahou dokáže toľko ako to talentované.“ Zabudol však na jedno: talentované dieťa, ktorému BOH nadelí  do vienka trošku viac pestrosti a zručnosti a rúčka mu kreslí priam sama – to ide od srdiečka. To je “DAR”. Avšak, na umeleckú ho neprijali. Veľké sklamanie! Vtedy sa silno zaťal a povedal: „Ja im všetkým ukážem, čo v grafike dokážem. A zvládnem to aj bez ich školy. Úplne sám.“ Svoj scenár zvládol priam dokonale. A úplne sám od seba drvil grafické programy. Platili sme mu nielen súkromného učiteľa, či certifikáty cez grafické firmy. A tak zvládol aj 2D i 3D grafiku. Srdcovkou sa mu stala TV grafika. Grafike venoval maximum svojho času. Ale… dokázal to sám.

Napokon mu chodili pracovné ponuky, napríklad za grafika do Slovenskej televízie, kde vyhral aj konkurz a onedlho pracoval ako zástupca šéfa grafického oddelenia. Neskôr sa rozhodol venovať štúdiu na VŠ manažmentu, ktorú skončil s titulom Doktor filozofie. V súčasnosti je konateľom vlastného grafického štúdia.

Týmto chcem vyjadriť len názor k mládeži:
Ak mladý človek si v srdci zvolí nejaké predsavzatie, ktoré je silné, isto to raz aj napriek nepriazni osudu dokáže. Všetko sa dá, ak sa chce. Verím však, a oslovujem mládež, ktorá inklinuje s láskou k vizuálnemu umeniu, nech sa nikdy svojej lásky k výtvarnému umeniu nevzdá. Niekedy je túžba a myšlienka silnejšia ako sa zdá.A z ničoho nič aj sama plní sa. Nikdy nie je na nič neskoro.

Fotografie v článku: s povolením O. Grečnárovej Rafajovej